Sara Arthur

Sara sa potĺkala po hrade. Ruku mala už v sádre a veľmi ju bolela. Zašla za roh. V tom uvidela že od učebne elixírov vychádza brat. Zvrtla sa na päte v strede chodby a rýchlim krokom chcela zmiznúť. Pár krokov a už by bola za rohom ale vtedy sa ozvalo.. ,,Sara?" Sara si vzdichla. Nechcela počuť jeho blbé dristy a posmešné sarkastické poznámky. ,,Počkaj ma!" ozvalo sa zo zadu. Sara sa neotočila aby nevidela sádru. Strčila ruku pod plášť a zababušila sa do neho. Severus ju dobehol. ,,Máš sa?" odvrkla aby nebolo nič podozrivé a pozerala sa na ruku, či ju nevidno. ,,No dobre no" odpovedal a myknutím oka pozrel na Saru. Všimol si ako si skrýva ruku. Doplo mu, no bol ticho. ,,Noo tak to je super!" usmiala sa na neho umelým úsmevom. ,,Bola si niekde?" potmehúcky sa usmial a pozrel na ruku. ,,Ja? Nieeee. Nikdee. Len tu v hrade." odvrkla. ,,Ako si v hrade môžeš zlomiť ruku?!" opýtal sa jej. Sara zamračené vytiahla ruku s pod plášťa a zložila ruky. ,,No a čo! Aj tebe sa to mohlo stať!" Urazene odvrkla. ,,Jasné mne.. Profesorovi elixírov. Aninsi to neviem predstaviť" ušlo mu. ,,Ani ja. Aj keby si ležal na zemi a nevedel sa postaviť, nikto by ti nepomohol" uškľabila sa. ,,Prosím?!" Otočil sa na ňu a zastavil. Sara kráčala ďalej. ,,Asi by si ťa odfotili a dali do denného proroka.. Netopier spadol, pomôžte mu!" zasnmala sa. ,,Zato ty nevyzeráš vôbec ako netopier, keď si úplne taká istá ako ja! A ešte sme aj dvojčatá. Bohužiaľ" hundral. ,,Ešte sa aj opičíš s plášťom!" zaškeril sa. Podpichovať Saru ho náramne bavilo. ,,Náhodou nosím plášť už niekoľko rokov! A nevydela som ťa asi 20 rokov!" Sare vyhrkli slzy z očí a Severusovi prišlo ľúto. Pritisol ju k sebe. ,,Prepáč. Nechcel som." Sara si utrela slzy a drgla do neho. ,,Ty si kus vola!" a usmiala sa. Severusovi padol kameň zo srdca, ktoré mal chladné ale našli sa tam aj niečo dobré. Oprela sa o neho a objala ho. ,,No no ale mi tu nevilieval svoje srdce! Mám vypratú košeľu!" rozosmial sa. Usmiala sa a spolu odkráčali na večeru. Za ten čas sa ešte podpichovali, ale to len tak. Súrodenecky.

''Neznášam to! Úplne ma to .. JOOJ!'' buchla si Sara päsťou po dlani. ''Nemáš učiteľský prístup.'' Severus dôležito zatváril a uprel svoje čierne oči na Saru. ''Prestaň ma poučovať. A nie nebudem taká ako ty. Nechcem byť najneobľúbenejšia a zákerná ako ty!'' brat zdvihol obočie. ''Prosím? otočil sa lebo celý čas šiel pred ňou. ''J? ja že som neobľúbený'' Sare prišlo smiešno a sklonila hlavu. ''Nehovor mi, že to nevidíš!'' stále sa smiala. ''To máš odkiaľ.'' Zatvárili sa úplne rovnako zvedavo, ako to je zvykom. ''Nebudem. A nerob sa, že miluješ študentov a učiteľstvo. Ja si mzslím, že jediné čo tu máš rád je to zákeráctvo čo máš v génoch! To je hrozné! Už som ako ty! Božeee!'' vložila si ruky do dlaní. ''JA? Ja že som zákerný?! A neboj sa budeš taká. Zohol sa pred jej tvár, lebo bola nižšia ako on a povedal jej z očí do očí hnusne škodoradostne. ''Sama si to povedala, máš to v génoch. A už sa to prejavujeee'' A s úškrnom odišiel do učebne elixírov. ''Už len brata. Bože prečo brat a dvojča. Nemôžem mať radšej psa?'' odišla na ďalšiu hodinu. Po celom Rokforte sa rozletelo, že Sare vybuchli nervy na hodine a žiakom dala zápisy. Smutná odišla na obed a mala pocit, že Severus mal pravdu a jej ''obľúbenosť'' sa zvýšila. Sadla si k dvojčaťu bez pozdravu, bez všetkého, hneď chytila lyžičku a jedla. Brat pomaly otočil hlavou k nej. ''Ahoj?'' zákerne, hnusne sa uškŕňal od ucha k uchu, lebo vedel, čo sa stalo. ''Nič mi nehovor a nie! nie nie nie a ešte raz nie!'' nepozrela na neho ani očkom, ako keby sa tvárila, že tam nie je. ''Ja nič nehovorím'' prišlo mu smiešno a otočil sa na druhú stranu. Sara sa cítila blbo.

''Myslíš, že sme podozrivý z vypomáhania? Koho? No Voldemorta. Nevyslovuj jeho meno! Ja sa ho nebojím! Nie som taká slabá ako si myslí, a ty to vieš!'' pozrela na neho prenikavými čiernymi očami. ''Neviem ale pravdepodobne áno. Ale za to my nemôžeme. Ja viem to povedz im!''

Sara bola psychicky na dne. Dvojča nechcela už ani vidieť. Klamal jej. A tu naštvalo i zarmútilo zároveň. Išla krížom cez trávnik dole kopcom. Bol už večer a ona išla rovno do zakázaného lesa. Bolo jej to jedno. Dumbledore sa dozvedel od Severusa čo sa stalo. ''Choď za ňou! Okamžite! Kto vie čo chce urobiť!'' Keď stál na kopci, videl ako ide rovno do zakázaného lesa. Sara zašla ďaleko. O to jej aj šlo. Sadla si a oprela sa o strom. Les bol temný a nebolo toho veľa vidno. Všetko pokrývala hustá hmla. Bola na otvorenom priestranstve pri nejakom jazere a videla na mesiac. Zrazu však počula praskanie a na krku cítila chladný závan. Bála sa otočiť, lebo vedela čo tam bude. Bolo jej na omdlenie. ''Expecto Patronum!'' bolo posledné čo začula keď padla na zem. Uvidela už len belasú laň. Vedela kto prišiel. Vedela kto vyvolal patronusa. Zobudila sa však až v nemocničnom krídle. Okolo seba videla Poppy, Dumbledora a Minervu. ''čo sa stalo?'' jemne oťapene a zoslabnute sa spýtala ostatných. ''Dementory'' vyčítavo odvetila Minerva. ''Dievča, dievča. Vy máte viacej šťastia ako rozumu!'' odvetil riaditeľ. ''Ešte šťastie, že máte telepatické dvojča.'' Sara sa usmiala.

''Prosím, nastúpte aspoň na pár mesiacov. Bojím sa, že sa to s ním nejako zvrtne. Vy jediná ho môžete udržať na uzde. Dá na vaše rady. Len mu prosím nič nehovorte.''

Sare prišlo strašne smiešno. Musela sa otočiť aby nevyrušila vychovávanie študentov svojho brata. ''Toto je vážny priestupok!'' teraz sa však už nemohla udržať na uzde a spustila rehot. ''Choďte! A po hodine sa zastavte u profesorky McGonagallovej!'' žiaci odišli. Sara sa váľala po zemi a nemohla prestať z rehotom. Severus sa prísne zamračil a odvrkol hnusne Snapeovsky ''Ty znižuješ moju autoritu na škole!'' Sara sa ne neho vážne pozrela. Oči mala vypúlené ale zrazu spustila zasa rehot na celé kolo. ''Zniž-zni-znižujem t-tvoju a-autoritu n-na škole'' utierala si slzy s tváre. Ale zasa jej prišlo smiešno. ''Z čoho sa tak smeješ?'' vážne sa spýtal. ''Keby si videl ako sa ťa boja!'' zasmiala sa. ''Tie ich tváre. Takéhoto som ťa ešte nevidela bratmmm''' a zasa sa začala rehotať. On ako pravý urazený chlap odkráčal z miestnosti. Sara sa len ťažko dalo nevzpomínať si na ten moment. Ešte aj pri obede vedľa brata jej pár krát myklo kútikmi úst. On si to však nevšímal. A to Saru strašne bavilo. Robiť si žarty y brata.

''T-t-troll! V hra-hradnej ve-veži je t-troll! zvrieskol Quirell cez celú sieň. Sara sa obzrela kde je brat, že by tam išiel. No nikde ho nebolo. ''Idem tam!'' povedala a odišla z obeda. Pri východe však už čakal brat na ňu. Prešla okolo neho a ani sa nepozdravila. ''Haló! Čo sa hráš na urazenú?'' spýtal sa. ''Chodˇpapkať! vychladne ti obed!'' prudko odvrkla ale ďalej kráčala ku schodom. Zastavil ju. ''O čo ti ide? JA nie som malá! Som len o dve minúty mladšia ako ty tak si tie svoje bratské pudy nechaj na niekoho iného!'' obrátila sa. Snape sa oprel o roh steny a s vysmievavím úškrnom dodal. ''Ale ja mám bratské pudy len na sestry. A tie mám pokiaľ viem dobre rátať, len jednu. Takže......Smola'' otočila sa s načatým úsmevom a odvrkla. ''Ako to robíš? Čo? Že urobím vždy to čo povieš. No vieš. Bratské pudy.'' zasmial sa. ''Prestaň!'' a jemne súrodenecky ho drgla. ''Nerád ťa ruším sestrička ale v hradnej veži máš trolááá! Do kelu!'' rozbehla sa hore schodmi. Za rohom už videla tieň trola. Vedľa nej sa ocitol prútik. Nebol to však jej. Bol na vlas podobný ale ona svoj prútik predsa pozná. Otočila sa a zo zamračenou tvárou potichu vykríkla. ''Čo tu do pekla robíš?!'' a zasa oddrgla brata ďalej. Ale na hádky s bratom nemala čas. Obidvaja sa spoza roh rozbehli ku trolovi.

Sara prudko otvorila dvere a vrazila do triedy. Medzi žiakmi sa rozľahlo ticho. Všetci zízali na ňu. Bolo jej to dosť nepríjemné. Nebola zvyknutá na takýto dav. Ale keď chcela aby ju žiaci nevyrušovali musela byť prísna a zákerná. Aspoň tak jej to povedal brat, s ktorým sa už dlho nevidela. Bola rada že ho zasa uvidela. ''No tak!'' sama sa prebrala z rozmýšľania. ''Takže žiaci! Moje meno je Sara Arthurová rodená Snapeová a budem vás učiť obranu proti čiernej mágii!'' zo školských lavíc sa ozval šepot a zhrozené tváre. Sara sa rýchlo otočila, lebo nevedela, čo má robiť. ''Ak máte nejaké otázky pýtajte sa!'' s dúfaním, že sa nikto nič nespýta na meno boli márne. ''Prosím pani profesorka. Ako vás máme volať?'' spýtal sa žiak s drzým úsmevom. No keď však uvidel jemu veľmi známy zamračený pohľad došlo mu ako asi. ''Na otázky ohľadom môjho priezviska neodpovedám!'' už bola riadne nabrúsená aj keď to nemala rada. No čo už gény sú gény. Po hodine sa rýchlym krokom chcela dostať do veľkej siene. Avšak zablúdila. (Veď v škole bola prvý deň). Keď našla konečne veľkú sieň rýchlo prebehla na druhú stanu a sadla si medzi ostatných profesorov. ''Kde toľko trčíš?! No prepáč no ty tu učíš už dosť dlho a na rozdiel od teba tu učím prvý deň!'' oprela sa lakťom o stôl a podoprela si bradu. ''Chcem privítať nového člena profesorského zboru, profesorku Saru Arthur Snape!'' povedal Dumdledore a zatlieskal. Sara vstala a potom si sadla. Nebolo jej dobre, pretože u žiakov bolo ticho ai ch zhrozené pohľady by bolo vidno aj z dvoch míľ. ''Do frasa! Čo je?'' spýtal sa Snape. ''Musel povedať aj druhé priezvisko?! To si zvykneš obrátil sa na druhú stranu a Sara si vložila tvár do dlaní. ''Toto bude peklo.'' pomyslela si.