Cruella Devill

Ráno Cruella otvorila oči o pol siedmej, no radšej sa ani nepohla, bála sa, že ju to bude bolieť ešte viac. Keď pozbierala odvahu, nadýchla sa rýchlo sa postavila. To bolo prekvapenie, keď zistila, že ju už skoro nič nebolí! Mohla sa zohnúť, vystrieť, chodiť a nič ju nebolelo! Jupííí! Bola naozaj šťastná, ale začala prehodnocovať, čo bude robiť ďalej. Dnes má len 3 hodiny, čiže vyučuje do takej dvanástej, čiže by mohla ísť k Poppy o dvanástej, ale zase, problém môže mať, aj keď ju to nebolí a čím skôr to vyriešiť, tým lepšie. Sadla si preto na posteľ, pozerala von oknom a tuho rozmýšľala. S premýšľania ju vytrhlo až Bubove zahúkanie. Ale napokon sa rozhodla a povedala si:
"Ále čo, pár hodín hore-dolu, ma snáď nezabije!"
Usmiala sa na Buba a rozhodnutá sa išla chystať na raňajky. Umyla sa, obliekla, namaľovala, učesala (mm rozčesala, veď aj tak ich má stále rozpustené), vypustila Buba a hybaj na raňajky. Tam sa jej hneď Snape pýtal, čo také dôležité mala, že nemohla vyučovať a on musel byť s tými tupcami. Cruella sa zasmiala a zahovorila to so slovami ´Nechaj tak, všetko je už v poriadku!´ a odhryzla si z chlebíčka. Na konci raňajok ju zastavila Umbridgeová a tiež sa jej pýtala, prečo nebola na svojej poslednej hodine. Cruella sa z toho, sama nevie ako, nejako vykrútila a zahovorila to. Umbridgeová jej ale sľúbila, že si na ňu dá väčší pozor a dnešný deň venuje kontrole jej hodinám. Cruella myslela, že sa asi neovládne a tu ženskú hodí ako pamlsok na dnešnej hodine testralom. Veď napokon, urobila by tým službu všetkým na hrade. Nad svojou sadistickou no neuskutočniteľnou myšlienkou sa pousmiala a odišla na vyučovanie. Všetko prebiehalo v najlepšom poriadku, nič ju nebolelo, žiaci pochopili výklad rýchlo a Umbridgeovej trápne poznámky si nikto nevšímal. Čas plynul až nadišla hodina "H" - obed - 12:00. Cruella teda išla na obed s ostatnými. Chutilo jej, to sa musí uznať, ale trošku sa jej triasla pravá ruka od nervov. Počkala, kým dojedla Poppy, zdravotníčka Rokfortu, a o asi 15 minút po nej dojedla aj Cru a pobrala sa do Nemocničného krídla, nenápadne, aby ju nikto neuzrel, nechcelo sa jej odpovedať na otázky typu "Kam idete?" "Prečo idete do Nemocničného krídla?" "Bolí ťa niečo?" a podobné. Prišla pred veľké dvere nemocnice. Nadýchla sa, vystrela, načiahla ruku a stlačila starú, kovovú kľučku.